Niekto tam hore má bizarný zmysel pre humor. Myslím, že o tom netreba nikoho zvlášť presviedčať.

Predstavte si: vystúpite v Budapešti z vlaku a hýbete sa smerom k hotelu. Ako všade inde na svete, aj v Budapešti sa okolo stanice motkajú podozrivé indivíduá. Jedno také sa priplazilo ku mne a sprisahanecky mi ponúklo - ponožky. Samozrejme, nie zadarmo.

Nuž ale - kupovali by ste od podozrivého indivídua hocičo, nieto ešte vec, ktorá príde do kontaktu s vaším telom? Ja veru nie. S kamenným výrazom a strašným pohľadom kategórie 3 som svoj nezáujem nahlas prejavil a neohrozene preplával ďalej.

Na druhý deň ráno si obúvam čisté ponožky - a na pravom chodidle svieti taká diera, že sa sotva dá hovoriť o nejakej ponožke, ktorá by tvorila jej okolie.

Len som civel.

Ďalší obraz: v rannej Budapešti zháňam ponožky. Všetky predajne textilu v okolí otvárajú až o desiatej, alebo sa presťahovali, alebo skrachovali. Teraz by sa možno nejaké to indivíduum zišlo, hovorím si, ale indivíduá sa naďalej potulujú okolo železničnej stanice.

Každá sranda trvá len chvíľu, takže onedlho už nové ponožky mám. Krútiť hlavou som tuším neprestal doteraz.

Takto pred rokom som bol ešte stále čerstvo doma. Aspoň mi to tak pripadalo, keďže som bol v neustálom šoku, z ktorého som sa dostával poriadne dlho. A ono je to už rok.

Aby som sa vyhol nepríjemným pocitom, už priebežne som všade uvádzal vek číslom 34. Takže žiadna prudká zmena sa nekonala.

Večer, po poďakovaní všetkým na Facebooku, som sedel za počítačom a v bruchu mi škvŕkalo. Dočerta, hovorím si. Vlasy šedivejú a padajú a zjavne aj kilá sa na mňa takýmto spôsobom budú s ešte väčšou radosťou nabaľovať. Nuž ale od hladu zato neumriem. Čo však zjesť, keď večeru som si už zje---

A doparoma. Ja som sa zabudol navečerať.

Vlasy šedivejú a padajú, kilá sa lepia a mozog už tiež lepší nebude.

Aj za normálnych okolností nie som práve ľudomil, ale v poslednom čase mi už niektorí ľudia lezú na nervy neskutočným spôsobom. Niektorí ľudia, pre ktorých už nemám lichotivejšie pomenovanie, len teľce.

Ide pritom o takú banálnu vec, ako je pohyb po verejných priestranstvách. Také telátko totiž ignoruje všetkých ostatných a skrátka si ide alebo stojí, ako sa mu práve páči.

Áno, väčšinou ide o dôchodcov. Hurá do Lidlu, zobrať ten megakôš, odstaviť ho v uličke, zatarasiť ju zadkom, keď sa dotyčné teľa skloní a urputne zo desať minút študuje všetky dva výrobky, ktoré má v zornom poli.

Ďalšie teľa. Stojí v električke pri dverách, radostne zavadzia nastupujúcim aj vystupujúcim, ale neposunie sa, ani keby čo bolo. Už horšie sú len teľatá, ktoré sa cez masu vystupujúcich derú dopredu hlava-nehlava. Však čo ak by si to zastávka rozmyslela a zdrhla.

Teliatka sú stádovité. S obľubou idú prechádzkovým krokom vo dvojiciach a skupinkách. Zatarasia celý chodník. Protiidúci či rýchlejšie chodiaci majú smolu. Chodník je náš!

Ale ani s motorizovanými teľatami nie je sranda. Na semafore zasvieti oranžová? Znamená to pridať plyn a pokojne prejsť aj na červenú, však čo by chceli tí úbožiaci, čo nemajú na auto? Nieto kde zaparkovať? Hurá, odstavme tátoša na chodníku, na autobusovej zastávke, alebo priamo na zákaze zastavenia. Svet je náš!

Pre teľa existuje len "ja". Bezohľadnosť má v genetickej výbave a nikdy sa jej nezbaví. Rútia sa životom a svetom, ktorého sú stredobodom. Všetci majú mať ohľady na nich, ale má to byť len jednostranné.

Čuduje sa niekto, že tento svet vyzerá tak, ako vyzerá? V mene toho správneho teľacieho náboženstva sa vraždí, obmedzuje, terorizuje, potláča, zakazuje, prikazuje. Teľacie predstavy o tom, čo je správne, kopytníky nanucujú všetkým ostatným. Teľce triumfujú.

Vedomie, že každá hovädzina skončí raz na tanieri, je slabou útechou. Vstanú nové teľce a v konečnom dôsledku aj tak všetci skončíme v kafilérii.

Sotva prejde deň a všetko sa zmení.

Šialený strelec vyvraždil rodinu v Devínskej Novej Vsi. Šok, zdesenie, hrôza, štátny smútok.

Prešlo 24 hodín. Neprispôsobivá rodina, Cigáni, Rómovia, terorizovali susedov. Dobre im tak, strelca k tomu vyprovokovali, ešte málo ich sundal.

O ďalších 24 hodín je všetko inak. S rodinou neboli žiadne problémy, . Nebol to rasistický útok, len jeden zo zabitých bol Róm. Strelec bol asi naozaj šialený. Ľudia, čo mu včera tlieskali, si dnes oprašujú nohavice a tvária sa, že nič.

"Zvyšok je ticho," zachrčal by Hamlet a zomrel s úľavou, že sa to konečne vyriešilo.

Ale o 24 hodín bude zase všetko inak. Radšej vypnúť televízor, preskakovať všetky články o masakre a v žiadnom prípade neklikať na diskusie.